Júlia Žitná
Premenlivo
Na slnku sú tmavé škvrny, na zemi dlhé tiene a všade je plno žiary, oranžovej a žltej,
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
žienka nedomáca, ktorá sa rada rozhliada okolo seba a sem-tam k tomu rada aj čosi povie Zoznam autorových rubrík: útržky z každodenností, pošepky, srdce na dlani, ľudia v mojom živote, úvahy, fejtóny, reportáže z Portugalska, Súkromné, Nezaradené
reklama
pošepky
Júlia Žitná
Cesta okolo sveta za 24 hodín
Venujem Dáši Chrastovej Sú dni, keď opúšťam priestory svojho bytu a vychádzam z neho nie na ulicu, ale na hociktorom mieste na svete, kde sa mi zapáči. Aj dnes cestujem. Kabelku nechávam doma a beriem si väčšiu tašku. Okrem mobilu, vreckoviek a lesku na pery si do nej dnes hádžem aj pas. Zo skrine vytiahnem dlhý čierny kabát, lodičky nechám v predizbe a namiesto nich si obujem čižmy - veď dnes sa veľa nachodím.
Júlia Žitná
24. august 2006 v živote jedného človeka
Mám rada Bratislavu v dňoch aký bol včera, keď nás slnko nezadúša horúcimi dotykmi, ale len jemne hladí a kúpe vo svojom jase, až je celý deň čistý a voňavý od úsvitu až do súmraku.
Júlia Žitná
Na ceste
Ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Pršalo, vzduch voňal mokrou zemou a lúčnymi kvetmi a z Hradovej sa vyparovalo nebo.
Júlia Žitná
Gramatická vzbura
Šesť hodín popoludní a mne konečne padla, vypínam počítač, ponáhľam sa domov a je zamračené nebo aj čelo aj duša, volám z mobilu a sieť nie je jediné, čo je dnes preťažené, hlava je zavírená od všetkých slov, čo som dnes vyťukala na monitor ......
reklama
Júlia Žitná
O jednom neobyčajnom stretnutí
„Možno sme sa pár krát videli v Pezinku, keď som chodievala za Maťkom na psychiatriu.“ Usmiala sa pani na dievčinu, ktorá sa pri nej pristavila a potom mimovoľne pohladila po tvári chlapca, ktorý pri nej sedel.
Júlia Žitná
Bol raz jeden dom
Kdesi na strednom Slovensku existuje miesto, kde sú hory také vysoké a strmé, akoby mali každú chvíľu spadnúť na strechu vášho domu, a tak naliehavo blízko akoby vyrastali za plotom vašej záhrady. Medzi takýmito horami sa krčí mestečko Tisovec ako malé, ufúľané dieťa. Na jeho hornom konci sa tiahne štvrť Slávča, v ktorej sa končí asfaltová cesta a začína lesný chodník. Uprostred takejto ulice stál. Bolo ho vidieť už od železničných rámp. Dom. Takmer storočný starý pán, vetchý, zvráskavený, a predsa pevný. Prudké víchrice mu chceli strhúť pokrývku hlavy. Odolal. Voda sa mu snažila podraziť kolená a zhodiť ho na zem. Mokvel, ale ostal stáť. Od tuhých zím ho tak oziabalo, až na niektorých miestach popraskal. A aj tak dokázal zahriať.
Júlia Žitná
Môj rok 2005
Je tomu týždeň aj dva dni, čo sme sa lúčili so starým rokom a vítali nový rok 2006. Zlomové okamihy Silvestra – odbíjanie posledných sekúnd starého roka a polnoc - som prežila prvýkrát sama. Keďže ani ja ani môj pes sme nemali veľmi chuť vítať nový rok na tisovskom námestí v spoločnosti vybuchujúcich petardov, odpojila som sa od kamarátov a išla domov. V prázdnom byte som zapálila len malú lampu a sviečku, schúlila sa do kresla a pomaly sa ponárala do sviatočnosti prítomnej chvíle.
