reklama

Cesta okolo sveta za 24 hodín

Venujem Dáši Chrastovej Sú dni, keď opúšťam priestory svojho bytu a vychádzam z neho nie na ulicu, ale na hociktorom mieste na svete, kde sa mi zapáči. Aj dnes cestujem. Kabelku nechávam doma a beriem si väčšiu tašku. Okrem mobilu, vreckoviek a lesku na pery si do nej dnes hádžem aj pas. Zo skrine vytiahnem dlhý čierny kabát, lodičky nechám v predizbe a namiesto nich si obujem čižmy - veď dnes sa veľa nachodím.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zamávam slnku a vkročím DOVNÚTRA dňa a nechám sa unášať jeho bledomodrým dychom ...ďalej a ďalej a vyššie a vyššie. A v okamihu sa pri mne pristaví auto s otvorenou strechou a ja nasadám dnu, za sebou nechávam San Francisco s jeho kopcami a električkami a kníhkupectvom City Lights Books a kvetinami z leta 68 a vyrážam na sever, až hore do Seattlu. Cesta je široká a zaprášená, tiahne sa vyprahlou krajinou ako sivý had, obchádza oranžové, rozpálené údolia, vyhýba sa pichľavým kaktusom a ostatným autám. Okrem mňa široko ďaleko niekto nie je. Vzduch nad cestou sa chveje horúčavou, vo vlasoch mám vietor a v srdci divokosť a spolu s Red Hot Chilli Peppers si spievam „With the birds I’ll share this lonely view“ a zvyšok Scar Tissue ponechám už im. Keď pieseň dohrá, odstavím auto na krajnici, vystúpim z neho, prejdem cez cestu a vojdem na Praca de Comercio v Lisabone, kde starenka v dlhom sivom kabáte hádže holubom omrvinky a oni sa zlietavajú okolo nej, plieskajú krídlami a vypúšťajú na dlažbu žltosivé hovienka. Prejdem na zastávku a počkám si na električku číslo 28, ktorú otcovia mesta nechali premávať pre ľudí, ktorí majú radi platne, ručné mlynčeky na kávu a poznajú váhu času odmeranú pieskom presýpacích hodín. Električka je žltá s drevenými sedadlami, strašne to v nej hrkoce a smrdí spotenými telami. Ideme úzkymi uličkami štvrte Alfáma, zdá sa mi, že trolejami naberieme biele prádlo, ktoré visí z okna na prvom poschodí rožného domu. Vytáčam hlavu dohora a pomedzi domy, ktoré si zhlúčili strechy dokopy ako klebetné tetky sa snažím zazrieť kúsok sýtomodrej oblohy. Potom sa prejdem švtťou Baixa, povymetám všetky antikvariáty a v kaviarni si dám jednu bicu. Potom sa výťahom Elevador de Santa Justa vyveziem až do štvrti Bairro Alto a stade až na ostrov Inishmore pri západnom pobreží Írska. Prejdem sa po štrkovitých cestičkách pomedzi políčka oddelené nízkymi kamennými múrmi až k útesom. Sadnem si na kameň a budem pozerať na oceán pred sebou. Bude fúkať silný vietor a desiatky metrov podo mnou bude obrovská tmavomodrá vodná masa búšiť do steny útesu a peniť od zúrivosti nad jeho nepoddajnosťou. Vo vzduchu budú krúžiť čajky a ich prenikavé škriekanie sa bude dunivo odrážať od puklín a jaskýň v útese. Vo chvíli, keď ma to príliš začne ťahať dole, sa zdvihnem a pôjdem do prístavu, kde nastúpim na trajekt a zaveziem sa na ňom až k rumunsko-ukrajinskej hranici – na miesto, kde sa Dunaj vlieva do mora – k čiare života. Bude už neskoré poludnie, slnko na horizonte začne klesať, tiene krajiny sa predlžovať. Široko-ďaleko zlatistá rovina, vysoká, po plecia mi siahajúca tráva, nepokojné ticho, šum mäkký ako pohladenie, spev neznámych vtákov. Tá zem sa bude zdať omnoho väčšia, než naozaj je. Na brehu Dunaja ostanem stáť a pozorovať jeho hladinu. Viem, že v tejto časti rieky žijú zvláštne tvory, ryby s krídlami a obrovské hady. Nikto ich ešte nikdy nevidel, ale všetci tušia, že tam sú. Ja to viem. Učupím sa a nechám sa prehltnúť obrovskou veľrybou, v útrobách ktorej strávim tri dni, po ktorých ma vyvrhne na brehu ďalšej krajiny. Nebudem ju poznať. Okolo mňa budú obrovské hory, vysoké, skalnaté štíty, z ktorých sa mi bude krútiť hlava a rásť telo. Nikde nebude žiadny strom, len nízka tráva, zelený porast, farebné kvety. V diaľke zbadám kruhový prístrešok z farebných látok. Niekto z neho vyjde a bude hľadieť mojim smerom. Ja vykročím k postave a o chvíľu v nej rozpoznám starú ženu. Má hnedú pokožku, tmavé šikmé oči, čierne vlasy zapletené v dvoch hustých vrkočoch, na hlave šatku a na sebe farebné sukne. Prihovorí sa mi jazykom, ktorý som nikdy predtým nepočula, a predsa mu rozumiem. Pozve ma ďalej a ponúkne mi šálku čaju. Je tmavý, hustý, na vrchu pláva nejaká mastná usadenina, je horký a chutí zvláštne. Vo vnútri príbytku to páchne zvieracou kožou. Žena sedí na zemi, pripravuje niečo z múky a nevšíma si ma. Keď dopijem, pozrie sa na mňa a povie mi: „Je čas, aby si sa vrátila domov." Vyprevadí ma von, a keď sa jej spýtam na cestu, rukou opíše oblúk po celej krajine pred nami, a potom sa bez slova vráti dnu. Pochopila som. Vykročím, najprv kráčam pomaly a potom čoraz rýchlejšie. Potom prejdem do behu, a keď už mám pocit, že viac utekať nevydržím, odrazím sa a vzlietnem. Vždy som tušila, že viem lietať. Nielen vo sne, ale naozaj. A tak letím, letím nad končiarmi hôr, nad pasienkami, nad strechami domov, morami a mestami.Zrazu sa mi zdá, že počujem známy hlas, strhnem sa a pred sebou zbadám našu susedku. Kráča pri mne po ulici a hovorí:„To je ale vetrisko, čo? A takto z ničoho nič sa prihnal, ktovie, čo nám priniesol.“ Obidve si pridŕžame kabáty a v predklone sa snažíme preraziť cestu neviditeľnou veternou stenou.„Ktovie, určite voľačo dobré.“ odpoviem jej a usmejem sa. Je večer, zotmelo sa. Vraciam sa z práce a som unavená. Bol to dlhý deň. Krásny.

Júlia Žitná

Júlia Žitná

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  1x

žienka nedomáca, ktorá sa rada rozhliada okolo seba a sem-tam k tomu rada aj čosi povie Zoznam autorových rubrík:  útržky z každodennostípošepkysrdce na dlaniľudia v mojom životeúvahyfejtónyreportáže z PortugalskaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu